V Banskej Bystrici som viedla dva workshopy, 11.septembra 2010 na danú tému pre učiteľov a vedúcich Detských besiedok. Po ich absolvovaní som bola požiadaná o zhrnutie do manuálu, ktorý usporiadateľ, Univerzita Mateja Bela - Pedagogická fakulta - Katedra evanjelikalnej teológie, hodlá vydať. Tu je môj príspevok . . .

Prístup a komunikácia s deťmi o chorobe a smrti

 

 

Choroba a smrť sú veľmi bežnou súčasťou našich životov. Škoda len, že ich neberieme vážne a mnohokrát ich ignorujeme, popierame, či snažíme sa ich všemožne zamaskovať, len aby sme neukázali vlastnú bezmocnosť, zúfalstvo, či bolesť a utrpenie. Dokonca sa niekedy ako kresťania tvárime, ako tí, ktorí majú na všetko odpovede, len aby sme ukázali svoju múdrosť a silnú vieru, lebo smrti sa nemusíme báť. Ale ako to vysvetliť deťom, keď prežívajú stratu, chorobu, či smrť vo svojej rodine? Dá sa povedať, že každá strata je istým spôsobom smrť. A preto ak v dnešnej dobe deti musia čeliť strate jedného z rodičov napr. rozvodom, smrťou – ako sa s tým oni vysporiadajú? Ako im my môžeme pomôcť? Pozrieme sa aj na jednotlivé vývojové obdobia dieťaťa a jeho vnímanie smrti v danej fáze. Samozrejme, len človek, ktorý dokáže dostatočne spracovať vlastné emócie, straty a bolesť, vie sa prirodzene priblížiť k smútiacemu dieťaťu. Budeme v prvom rade pracovať s vlastnými osobnými zdrojmi, ktoré nosíme v sebe.

 

Svoje poznatky čerpám z niekoľkoročnej skúsenosti ako nemocničná duchovná na Oddelení detskej onkológie v Bratislave na Kramároch,. Tu som nastúpila po 1 a pol ročnom štúdiu v USA – Klinické pastorálne vzdelávanie. Šesť mesiacov z tohto štúdia som sa špecializovala na  detských pacientov.

Na Slovensku som následne absolvovala v Centre poradenských, vzdelávacích a výcvikových služieb vzdelanie s celoštátnou platnosťou v akreditovanej vzdelávacej aktivite Supervízia v pomáhajúcich profesiách a bola som zapísaná do zoznamu Asociácie supervízorov a sociálnych poradcov ako akreditovaný supervízor.

Dvojročný akreditovaný vzdelávací program v oblasti detskej paliatívnej starostlivosti s medzinárodnou účasťou. Tu som sa naučila komunikovať s chorými a zomierajúcimi deťmi na dvojročnom certifikovanom vzdelávaní.

Zároveň som absolventkou ročného intenzívneho vzdelávacieho programu Sprevádzanie v smútení.

Aplikujem tu zručnosti, ktoré som nadobudla pri terapeutickom výcvikovom programe STAR výcvik podľa modelu Virginie Satirovej – basic.

A v súčastnosti som frekventanta 4. ročníka, štvorročného výcvikového programu - STAR výcvik podľa modelu Virginie Satirovej – terapeut.

 

Prístup a komunikácia s deťmi o chorobe a smrti.

 

Otázka smrti nám vzbudzuje strach, napätie. Je to čosi normálne a prirodzené, pretože ako sa hovorí: „Človek fyzicky umiera len raz, a preto sa nedá nič z toho naučiť.“ Jednoducho veríme, že každý jeden z nás raz zomrie. Nezachádzam do témy klinickej smrti, chcem sa sústrediť na „Prístup a komunikáciu s deťmi o chorobe a smrti.“ Avšak podotýkam, že každý zomierajúci môže byť pre nás veľkým prínosom, od ktorého sa môžeme mnoho naučiť o živote. Buďme dostatočne vnímaví.

 

KTO JE DIEŤA?

Narodí sa a má obmedzenú kapacitu vnímania seba, sveta – predmety a iných ľudí, v ktorom žije. Čím je dieťa staršie, tým má viacej skúseností a možností k tomu, aby začalo mať viacej súvislosti medzi jednotlivými vecami, ktoré vidí, počuje, rozpráva sa o nich, pýta sa na ne...

Pre mňa je dôležité dať poznámku, že temperament dieťaťa sa vôbec nemení počas choroby. Je pravdou, že niektoré lieky, či procesy ovplyvňujú jeho správanie, ale jeho povaha zostáva.

  

AKO SA SPRÁVAME MY K DIEŤAŤU?

 

Cvičenie č. 1: Vráť sa v mysli do svojho detstva a máš 6 rokov. Vyber si jednu z hračiek, ktoré tu vidíš. 

Tvojou úlohou bude: Predstaviť sa tak, ako by si to urobil(a), keď si bol(a) v tom veku.

 

Mnohé strachy, obavy, si totižto prenášame z detstva aj do dospelosti v kontakte s inými ľuďmi – aj pri práci s deťmi.

 

Berieme dieťa vážne a snažíme sa k nemu správať ako k rovnocennému človeku? Niekedy sa totižto stáva, že dieťa podceňujeme a nepýtame sa ho dostatočne na jeho porozumenie danej veci, či otázky. Máme predstavu, že dieťa ešte o živote mnoho nevie, lebo ešte toľko dlho nežije ako my. Je to síce pravda, no takýmto postojom si môžeme narušiť kontakt a dôveru s dieťaťom. A práve dôvera je najdôležitejší krok k tomu, aby sme otvorene mohli rozprávať s ním o chorobe, či o smrti.

Ak sa chceme lepšie priblížiť k dieťaťu, je dôležité oboznámiť sa so základnými vývojovými obdobiami zdravého jedinca. Bez toho veľmi ťažko porozumieme  detskému vnímaniu smrti (o ktorom pojednávam nižšie) a ich výkyvom správania, ktoré budeme pozorovať pri jednotlivých vekových obdobiach.

 

Dieťa – vývojové obdobia a vnímanie smrti v jednotlivých obdobiach.

Tento predbežný zoznam je iba praktickým náčrtom, ktorý nám pomôže zorientovať sa a zmapovať reakcie a potreby dieťaťa. Niektorí autori uvádzajú aj iné vekové škály, aj viacero symptómom, čiže tento prehľad je iba základný. Chcem zároveň podotknúť, že každé dieťa má svoj individuálny vývoj v každom období, a preto je dôležité brať i tento fakt na vedomie. A okrem toho, rodičia najlepšie poznajú svoje vlastné dieťa, a preto komunikujme aj s rodičmi. 

 

2 ­– 5 rokov:

Dieťa si myslí, že smrť je dočasná a dá sa z nej vrátiť; nechápe ešte kontext dlhodobej neprítomnosti – deti veria, že ak človek zomrie, tak sa ešte vráti, tak ako keď rodič ide spať, alebo ide do práce – vždy sa vráti.

-          deti majú tzv. „magické myslenie“, veria, že ich myšlienky, správanie, reakcie, slová spôsobili smrť ich blízkeho; oni môže spôsobiť návrat mŕtveho alebo smrť je pomstou za ich zlé správanie

-          ťažko vnímajú abstraktný koncept napr. Neba

-          časté pomočovanie sa, cmúľanie prsta, potreba nosiť si svoju ochrannú hračku, deku...

-          smrť = hra na schovávačku;

-          časté opakovanie otázok, aby sa uistilo, že je to strata

-          únik do sveta hry

-          dokáže iba na krátky okamih byť smutné 

 

Ako mu pomôcť vo vnímaní smrti?

-          dodržiavaj rutinu

-          ponúkni mu možnosť hry a kreslenia

-          čítaj mu detské knihy, kde je téma smrti

-          odpovedaj dieťaťu úprimne na jeho otázky, ale i to, keď odpovedať nevieš

-          uisti dieťa, že nie je zodpovedné za smrť

-          jemne konfrontuj jeho „magické myslenie“.

 

6 – 8 rokov:

 Dieťa už začína rozumieť konečnosti smrti – no nájdu sa i také, čo nerozumejú:

-          začína sa vyvíjať pocit viny – obviňuje seba samého za smrť

-          smrť je nákazlivá a iní, ktorých oni majú radi to môžu chytiť a zomrieť tiež

-          veľká zvedavosť ako vyzerá telo

-          spája smrť zvyčajne s násilím – môže sa pýtať: „Kto ho zabil?“

-          v jeho svete iba 3 skupiny ľudí umierajú: starí, chorí a vrahovia

-          pýta sa konkrétne otázky

-          zvýšená agresivita

-          neznáša pocit bezradnosti, fóbia zo školy

 

Ako mu pomôcť vo vnímaní smrti?

-          rozprávaj sa s dieťaťom

-          pýtaj sa otázky

-          poskytni mu priestor na vyjadrenie jeho pocitov cez hry, kreslenie, čítanie,...

-          rozprávaj sa o snoch – zvyčajne ich v noci trápia nočné mory

-          pomôž im zapamätať si pekné zážitky so zomrelým

 

9 – 12 rokov:

Dieťa už rozumie konečnosti smrti a aký dopad to má na nich:

-          rozmýšľajú nad tým, ako sa ich svet môže zmeniť bez človeka, ktorého stratili

-          obdobie otázok tu prestáva

-          utiahnu sa, nie sú také hravé

-          oneskorené reakcie smútku straty

-          začína sa rozvíjať zmysel pre symboliku, rituály, ale aj duchovný svet

-          nedorozumenia medzi spolužiakmi

-          zvýšený hnev a pocit viny

-          strach z vlastnej smrti alebo zo smrti pozostalého rodiča

 

Ako mu pomôcť vo vnímaní smrti?

-          povzbuď ho k rozhovoru

-          ponúkni mu možnosť vyjadriť svoj svet cez písanie, kreslenie alebo hudobný nástroj

-          umožni mu aj regresívne správanie

-          uvoľni ho spod jarma pocitu, že musí brať na seba väčšiu zodpovednosť

 

13 – 18 rokov:

Adolescenti už rozumejú smrti, tak ako my dospelí:

-          smrť je vyrušením; smrť je nepriateľ

-          telesné zmeny poukazujú na rast a zrelosť – smrť je pravý opak

-          zvýšená zraniteľnosť, pretože sa pohybujú na hranici boja nezávislosti od dospelých

-          aby znížili svoje napätie zo smrti, tak majú tendenciu k rizikovému správaniu sa: alkohol, drogy, sex;

-          smrť si idealizujú, alebo ju príliš racionalizujú

-          chce smútiť so svojimi rovesníkmi, nie dospelými

-          samovražedné myšlienky

-          zapieranie, nechce o tom nič povedať, a ani na to myslieť

-          otázka viery a vzťahu k Bohu sa otvára a stáva sa dôležitou

 

 

Ako mu pomôcť vo vnímaní smrti?

-          buď naporúdzi, ale k ničomu ich nenúť

-          povzbuď ich rovesníkov k tomu, aby boli pre nich oporou

-          hovor o svojej bezmocnosti

-          nenamýšľaj si, že oni sami zvládnu seba a svoje problémy bez pomoci

 

Toto je základná teória o vnímaní smrti dieťati, no dôležitejšie je pozrieť sa aj na seba.

 

KOHO POTREBUJEM PRIPRAVIŤ NA ROZHOVOR O SMRTI? – dieťa, či seba?

 

Mnohokrát sa skrývame za falošnú predstavu, že ak sa budeme rozprávať s dieťaťom na tému smrti, tak ho len zbytočne budeme zaťažovať vecami, ktoré nie sú pre neho. To nie je o dieťati, ale o našom vlastnom strachu zo smrti. Dieťa je pre nás len „krytie“, no realita leží niekde inde. Ak sa chceme naučiť rozprávať s deťmi o smrti – v prvom rade si vyjasnime svoje vlastné stanovisko k smrti. Bojím sa JA vlastnej smrti? Ako som sa JA vyrovnám so stratami? Pod pojmom straty tu myslím: strata vecí, ľudí, rodiča (rozvod, smrť), miest, zamestnania, ideálov...

 

Cvičenie č. 2: Teraz bude kolovať z ruky do ruky toto jedno zrkadlo.

Tvojou úlohou bude: Pozri sa do neho na seba a povedz, ako sa cítiš, keď vieš, že máš vojsť do izby, kde je choré alebo zomierajúce dieťa (to dieťa nemusíš poznať). Pomenuj svoje pocity. Ak ich poznáš, tak potom sa Ti bude ľahšie vytvárať skutočný kontakt s dieťaťom. Tým vlastne vedome môžeš oddeliť svoje prežívanie od prežívania dieťaťa.

 

Poznámka, ktorá vyplynula z Cvičenie č. 2: VYTVORIŤ KONTAKT S DIEŤAŤOM nie je vždy o tom, že musíš za každú cenu rozprávať.

 

BYŤ S DIEŤAŤOM V KONTAKTE ZNAMENÁ:

 

·         VIEM BYŤ PRAVDIVÝ!?

Ø Vytvoriť im priestor na otázky, ktoré im môžu naháňať strach. Deti potrebujú konkrétne vysvetliť svoje obavy a strachy, aby získali uistenie a bezpečie.

Ø Svoju chorobu berú ako niečo normálne, na rozdiel od svojich rodičov.

Ø Neľakaj sa ich otázok o smrti a umieraní; nepopieraj ich tušenie blížiacej sa smrti.

Ø Reakcia: „Na to si ešte malý.“ Deti majú pocit odstrčenia a opustenosti. Stratil si vzťah s dieťaťom.

Ø Na otázky o smrti, umieraní, pohrebu – odpovedaj názorne! Odpovede nemusia byť 100% správne, no snaž sa o pravdivosť!

Ø Čestná odpoveď: „Áno môže sa to stať, že zomrieš. Ale keď sa to stane, budem pri tebe.“ (Osobná podpora – ak je to pre teba naozaj reálne. Ak nie, tak to ani neponúkaj.) 

 

·         VIEM SPLNIŤ, ČO AJ SĽÚBIM!?

Ø Čo sľúbiš, to sa snaž aj splniť. Je to dôležitý aspekt pri budovaní vzťahu dôvery.

Ø Deti sa zaujímajú o jasné a pravdivé informácie o chorobe a smrti. Čo povieš, to aj urob! Informácie – hovor čo a ako sa stalo. Ak budeš klamať, škodíš a tým nepomáhaš dieťaťu. Hovor rečou, ktorej rozumejú! Poznámka: Neprispôsobuj sa vulgarizmami.

Ø Deti potrebujú počuť to isté viackrát – chcú sa uistiť, že to je naozaj tak.

Ø Odvaha, humor a podpora im dodáva silu a energiu pri zdolávaní každodenného boja s chorobou.

 

·         VIEM PONÚKNUŤ DEŤOM SEBA SAMÉHO!?

Ø Niekedy je veľmi ľahko získať dieťa na sladkosti, či malé pozornosti. Je pravdou, že deti na to letia ako muchy na lep, ale v skutočnosti potrebujú pravidelnú fyzickú prítomnosť niekoho, kto nie je z jeho rodiny. Totižto ľudia z vlastnej rodiny sú pre choré dieťa mnohokrát určitou prekážkou v prejavoch skutočného citového prežívania. Dieťa chráni svojho rodiča. A preto Tvoja prítomnosť sa stáva liekom pre dieťa, ak si si ho už získal.

Ø Veď našou úlohou nie je odstrániť bolesť! Najdôležitejšou úlohou je byť s chorým,  smútiacim v čase bolesti a pomôcť mu zhodnotiť jeho zážitky, ktoré prežíva.

 

·         VIEM PODPORIŤ ICH ZVEDAVOSŤ!?

Ø Deti radi si radi vyberajú také miesta, odkiaľ môžu mnoho vidieť a byť tak informované o všetkom čo sa deje na oddelení. Napr. kto je nový, kedy prišla návšteva, kto ide na “preväzku” (izba, kde deťom steká určitý druh chemoterapie, alebo sa tam robia preväzy kanily, či kavalu).

Ø Deti potrebujú mať aspoň akú takú kontrolu nad vecou a nárokujú si, aby ich niekto vnímal a chcú vedieť, že okolo nich sa žije a deje stále niečo nové.

Ø Deti radi trávia čas v sesterskej izbe. Zdravotné sestry sa môžu pre ne stať skutočne dobrým zdrojom lásky, ale aj informácii, keď chcú vedieť, čo im robia.

 

·         VIEM BYŤ VYNALIEZAVÝ!?- Rituály dodávajú deťom silu

Ø Deti to čo nechápu, spracujú hrou!

Ø Nebráň deťom snívať! Pomáhaj im rozvíjať fantáziu, ktorú majú. Ak sa dokážeš napojiť na ich príbehy, oni ti obrazne povedia, o čom premýšľajú, o čom snívajú, ale aj to čoho sa boja a desia.

Ø Práca s fantáziou detí pomáha aj tebe byť spontánnejším a slobodnejším od reality, niekedy krutej.

Ø Snaž sa deťom ponúknuť spôsob realizácie ich predstáv takým spôsobom, ktorý je im blízky. Ak radi kreslia - kresbou. Ak radi hrajú na hudobný nástroj, či spievajú, tak im to umožni – samozrejme po dohovore s lekárskym tímom. Ak radi počúvajú príbehy, tak im čítaj. Ak radi píšu, tak ich podpor v písaní a uisti ich, že im ponecháš ich súkromie, ale ak budú chcieť ti odkryť svoj svet, zaujíma Ťa ich prežívanie. Ak radi…

 

·         VIEM BYŤ SÁM SEBOU!?

Ø Deti vedia vyjadriť svoje pocity. Nie sú ešte takými hercami, ani pokrytcami ako my, dospelí. Často sme zviazaní svojimi sklamaniami, obavami, a preto sa snažíme byť AŽ príliš opatrní. Tvárime sa, že všetko je OK, no svojou mlčanlivosťou zraňujeme oveľa viac, ako deti priamosťou!

Ø Deti potrebujú našu úprimnosť, otvorenosť a čestnosť

 

·         VIEM AKCEPTOVAŤ ICH SÚKROMIE!?

Ø Niekedy deti potrebujú byť sami. Potrebujú spracovať veci a informácie o svojej chorobe, ktoré sa dozvedeli. Potrebujú na to svoje tempo a svoj spôsob. Nie je to pre nich ľahké. Aj oni sa cítia niekedy slabé, zranené a neisté.

Ø Vnímaj potrebu detí ak chcú byť ticho!

Ø Ak ťa odmietnu, nemusí to byť o tebe! Rešpektuj ich prianie!

 

Ešte mnoho iných vecí, by sa tu dalo spomenúť, no uvedomujem si, že máme pomerne málo času. V kocke by som povedala, že aj choré, či umierajúce dieťa je Božím darom, a preto pristupujme k nemu ako k VZÁCNEMU DRAHOKAMU!

 

Deti sú našimi učiteľmi. Tak ako Božie Slovo hovorí: Matúš 18:2-5 „On si zavolal dieťa, postavil ho medzi nich a riekol: Veru, hovorím vám: Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nikdy nevojdete do kráľovstva nebeského. Kto sa teda pokorí ako toto dieťa, je najväčší v kráľovstve nebeskom. Kto by prijal jedno takéto dieťa v mojom mene, mňa prijíma!“

Skutočne, čo všetko som už videla čím si tie deti prejdú, tak mňa to len učí každodennej pokore, ale i vďačnosti za život. Deti potrebujú vedieť, že sú vzácne, ale i dôležité pre náš život. A potom už len dôverovať, že naše rozprávanie (hranie, naša prítomnosť…) s nimi im ukáže na živého Boha, ktorý je Pôvodcom všetkého dobrého a Ochrancom počas časného, ale i večného života na zemi.

 

Popri téme smrti a utrpenia, ktoré sú čoraz viacej tabuizované, a to i  v niektorých kresťanských kruhoch, sa mnohokrát preferuje tzv. teológia prosperity a slávy. Preto je dôležité si z pozície kresťana zodpovedať aj na tieto, pre mňa, základné otázky: „Aká je „tvoja“ teológia utrpenia? Má Boh miesto v tvojom živote? Veríš v modlitbu za uzdravenie? Je Boh jediným Bohom, alebo sa utiekaš aj k iným bohom – ľudovým liečiteľom, bielej mágii, iným pozitívnym energiám...? 

 

POZNÁMKA AUTORKY NA ZÁVER: Vyššie spomínané poznatky sa týkajú straty, smrti a prístupu dieťaťa k nim. Uvedomujem si, že informácie z pedagogického, či psychologického hľadiska nie sú úplné. Tento príspevok je exkurzom a nie vyčerpávajúcou témou.

 

Mgr. Lýdia Naďová, rod. Ileninová – evanjelická farárka v Slavošovciach

 

 

POUŽITÁ LITERATÚRA:

 

BIBLIA Písmo sväté Starej a Novej zmluvy (1979). Londýn: Slovenská evanjelická cirkev a. v. v ČSSR

 

Gomez, I. (2008). Bereavement – prednáška, manuál vzdelávacieho programu Sprevádzanie v smútení - neuverejnené

 

Huntley, M. T. (2002). Helping Children Grieve – When Someone They Love Dies Minneapolis: Augsburg Book

 

Raphael, B. (1999). The Anatomy of Bereavement – A Handbook for caring Professions. Oxon: Rothledge