čast 1

Pastorálna starostlivosť o choré deti, ich rodičov a blízkych

V tomto príspevku chcem podať svoje skúsenosti a pozorovania ako nemocničná duchovná. Pôsobila som 4 roky v Detskej Fakultnej nemocnici s poliklinikou na Kramároch v Bratislava (ďalej DFNsP). Mojim ťažiskovým pracoviskom bola Detská onkologická klinika (ďalej DOK), kde som sa denno-denne stretávala s existenčnými a duchovnými otázkami chorých a zomierajúcich detí a ich rodičov. Poznatky ako pristupovať k tejto skupine ľudí, som získala počas certifikovaného 1,5 ročného vzdelávania Klinickej pastorálnej starostlivosti v zahraničí v USA. Po návrate na Slovensko, som zistila, že fungovanie zdravotníctva je iné v USA a iné u nás. Zároveň systém nemocničného duchovného, ako som ho spoznala v zahraničí, bol tu inak zadefinovaný. Preto jednou z prvých vecí, ktoré sme museli (boli sme dve nemocničné duchovné v Evanjelickej cirkvi augsburského vierovyznania na Slovensku - ďalej ECAV, ktoré robili túto službu v nemocniciach) urobiť, bolo nájsť spoločné prvky práce nemocničného duchovného a zároveň vytvoriť nové poňatie tejto služby na slovenské pomery.

Deti, rodičia, ale aj celý zdravotnícky personál ma naučili a obohatili v mnohých oblastiach. Práve túto prax a skúsenosť chcem priniesť aj vám, pre lepšie porozumenie, aká dôležitá je starostlivosť nielen o telo, ale i dušu a ducha chorých bez rozdielu vierovyznania. Uvedomujem si, že ako evanjelická farárka budem túto tému písať z miesta svojho poslania. Moje poznatky a teologicky pohľad sú ovplyvnené ECAV, v ktorej som ordinovaná farárka. I napriek tomu, sa budem snažiť sprostredkovať moje vedomosti a skúsenosti i pre iných farárov, kňazov, duchovných, ktorí sa zaujímajú o nemocničnú službu.

V texte budem používať pojem nemocničný duchovný aj pre ženský, aj pre mužský rod. V prvej časti chcem pre lepšie porozumenie vykresliť: Kto je nemocničný duchovný? Čo je dobré, aby vedel pred vstupom do nemocnice? Čo je jeho úlohou? Vymenujem jeho limity, s ktorými zápasí pri návštevách detí s ich rodinami. V druhej časti sa viacej pozriem na choré dieťa, rodičov ich potreby a spoločné, či individuálne zápasy s chorobou a so smrťou. Kognitívne veľmi dobre vieme, že smrť je súčasťou života, a potvrdzuje to aj dostupná literatúra z tejto problematiky, ale nezvyčajne málo sa angažujeme v tejto oblasti ako cirkevní predstavitelia. Mám na mysli angažovanosť srdcom, nie znalosťami a mnohými všeobecnými frázami.

Kľúčové slová: nemocnica, nemocničný duchovný, choré dieťa, rodič, utrpenie, Boh

Nemocnica. Slovo, ktoré ukrýva v sebe mnoho. Mnoho radosti, ale i zármutku; mnoho sĺz, niektoré od šťastia a iné od straty; mnoho malých a veľkých víťazstiev, ale i viac, či menej viditeľných zlyhaní; mnoho pokoja, ale i bolesti. Nemocnica je budova, ktorá je preplnená ako životom, nádejou, zápasom, tak aj vyčerpanosťou, smútkom, stratami a niekedy aj smrťou. Detská nemocnica je miestom, kde sa ukrývajú mnohé príbehy chorých detí, ich preľaknutých, bezradných, zúfalých, ale najmä milujúcich, vytrvalých, bojujúcich rodičov. Na druhej strane tej istej mince, je to miesto, kde zápasí zdravotný personál o prežitie každého dieťaťa. Hlavnými „hrdinami“, „bojovníkmi“, ak sa to dá tak nazvať, sú deti. Deti rôzneho veku od novorodencov až po 18-ročných mladých ľudí. Tak ako oni, aj ich rodičia prichádzajú do kontaktu s lekármi, zdravotnými sestrami, psychologičkami, učiteľkami, vychovávateľkami a inými profesionálmi, ktorými sú obkolesení počas svojho pobytu v nemocnici. Všetci prežívajú a spracovávajú svojim spôsobom bolesť, plač a slzy - detské, či svoje; inak rodičia a rodinní príslušníci, inak personál a inak samotní detskí pacienti.

1. Nemocničný duchovný

 

 

Pre rodičov sa stáva mnohokrát nemocnica miestom zastavenia a zamyslenia sa nad sebou, nad svojím životom a nad jeho hodnotami a jeho zmyslom. A práve na tomto mieste sa začína úloha nemocničného duchovného. Jeho jednou, ale nie jedinou možnosťou ako môže pomôcť, je nájsť nádej v zúfalstve a zmysel v chaose a utrpení. O jeho ďalších možnostiach sa zmieňujem na inom mieste tohto príspevku.

1.1 Kto je nemocničný duchovný?

 

V minulosti, keď farár šiel navštíviť chorého bolo to viac-menej z týchto dôvodov:

· kázať evanjelium

· prislúžiť sviatosti – krst svätý a večeru Pánovu; poprípade u členov Rímsko-katolíckej cirkvi (ďalej RKC) i sviatosť - pomazanie chorého (udeľuje kňaz RKC)

· potešiť chorého, umierajúceho

V súčasnosti sa potreby spoločnosti menia. Spolu s nimi sa menia i duchovné potreby, na ktoré reagujú cirkvi zriaďovaním špecializovaných miest v rôznych oblastiach (napr.: pre mládež, väzňov, ale i chorých a zomierajúcich…). Jednou z týchto oblastí je i služba nemocničného duchovného. Okrem špecifickej služby v hospicoch sa častejšie s ním môžeme stretnúť na niektorom nemocničnom oddelení dlhodobo chorých pacientov. Sústreďuje sa nielen na prácu s pacientmi, ale i so zdravotníckym personálom (lekári, zdravotné sestry,…) ako i rodinou chorého.

Služba nemocničného duchovného je rozdielna od služby v cirkevnom zbore. Iná je napríklad:

· v tom, že nemá stále tých istých ľudí, s ktorými sa stretáva. Sú prijímaní noví pacienti (na rôzne dlhé časové obdobie) a s nimi rodinní príslušníci; iní pacienti bývajú prepúšťaní domov, či do iných zariadení (iné oddelenia, hospice…), poprípade ich rodinní príslušníci odchádzajú na rôzne dlhý čas mimo nemocnice; iní pacienti čakane, či nečakane zomierajú;

· aj tým, že on sám prichádza k chorým. Nesedí a nečaká, kým chorí prídu za ním, či si ho dajú zavolať. Práve on je ten, ktorý prichádza do neznámeho prostredia, medzi neznámych ľudí. Tí v detskej nemocnici tvoria veľkú skupinu, ktorú je možné rozdeliť na: - detskí pacienti; - rodinní príslušníci; - zdravotnícky personál. Hovorí sa, že táto služba je plná neistoty a nestabilnej pôdy. Nemocničný duchovný nikdy nevie: čo sa ho ktokoľvek z danej skupiny opýta; či ho príjme; či a akým spôsobom ho odmietne.

V krátkosti sa dá povedať, že návštevná služba farára, nie je totožná so službou nemocničného duchovného. Sú tam aj iné obmedzenia, napríklad časové, vzdialenostné… Ja spomeniem iba hlavné rozdiely medzi zborovým farárom a nemocničným duchovným . (Viac o rozdieloch zborového farára a nemocničného duchovného, ako aj očakávania od neho je možné nájsť v odbornej literatúre.)

Jedným hlavným rozdielom medzi duchovným v zbore a v nemocnici je:

Duchovný v nemocnici pozná okrem personálu i celý systém zdravotníctva. Zborový farár pozná cirkevný zbor a jednotlivých členov rodiny.

Pre duchovného je nemocnica hlavným miestom poslania. Prichádza do kontaktu s rodinami vo veľmi špecifickom čase – v krízovom období počas hospitalizácie. Zborový farár sa zaoberá rodinou dlhodobo.

Nemocničný duchovný rozvíja svoje zručnosti k tomu, aby dokázal osloviť viacero rodín bez rozdielu vierovyznania, sleduje skôr všeobecné duchovné potreby. Zborový farár je viac-menej orientovaný na špecifické vierovyznanie, v ktorom je jeho tradícia.

Keďže sú tam určité rozdiely v poslaní duchovných, je potrebné, aby sa spojili a spolupracovali v prospech rodiny.

Teraz vymenujem niektoré zaužívané mýty o nemocničnom duchovnom, ale i jeho skutočné poslanie v nemocnici.

 

Nemocničný duchovný

 

Mýty o ňom: Čo môže, kým je:

 

 

 

„divotvorca“ – vyliečiť, spôsobiť zázrak	povzbudiť, nedávať falošnú nádej – v uzdravenie za každú cenu, dôverovať Bohu za rodinu a dieťa
„anjel smrti“ – „posol smrti“	Pastier, blížny, Jóbov priateľ
iba pre veriacich svojho vierovyznania	ekumenický prístup ku všetkým pacientom
vysvetľuje príčiny utrpenia a smrti - dáva odpovede a riešenia na otázky	úprimné povie, že nevie a nerozumie,
má Boha, nech mu pomáha	potrebuje podporu od ľudí, s ktorými pracuje, ale aj s profesionálmi svojho oboru
všetko zvláda	je tiež len človek, zranený, má pochybnosti, strach, únavu, cíti sa osamotený medzi personálom
reprezentuje aj Boha, aj cirkev - jej doktríny, učenie, sklamanie ...	mlčí, plače, drží za ruku, prijíma odmietnutie, modlí sa
Spovedá, napomína a usmerňuje k návratu do cirkvi	sprevádza, ide s..., načúva, rešpektuje duchovný svet pacienta
prisluhuje sviatosti - krst, chlieb a víno, pomazanie chorého, pochováva	prisluhuje sviatosti, slúži služby Božie, omše

 

 

 

Nemocničný duchovný (má špecifické vzdelanie pre službu v nemocniciach – je to nadstavba teologického vzdelania) prichádza ako kňaz. Má teologické zázemie, mnoho teologicky správnych odpovedí, ktoré sú veľmi ťažko aplikovateľné, či uchopiteľné pri stretnutí sa s utrpením. A je jedno, či je to utrpenie detí, ich rodičov alebo všetkých ľudí. Na utrpenie neexistuje jednotná správna odpoveď.

Nemocničný duchovný je reprezentantom cirkvi ako inštitúcie. Z tohto dôvodu je nutné rátať s tým, že daktorí ľudia môžu mať zlé skúsenosti s cirkvou - s jej predstaviteľmi, ako i skreslené predstavy o nej ako inštitúcii, či skreslené predstavy o Pánu Bohu. Pre mňa osobne je výstižné toto konštatovanie: „…náboženstvo je umelá inštitúcia vytvorená ľuďmi, kým Spiritualitu nám dal Tvorca.“ . Moja skúsenosť z praxe: Povzbudením boli pre mňa slová môjho školiteľa (supervisora) z USA, ktorý mi odmietnutie iných odôvodnil: „Ber to ako česť, nie pohŕdanie, či urážku. Chorý nemôže odmietnuť nikoho iného, a mnohokrát i on sám túži mať aspoň akú takú kontrolu nad svojím životom. Skoro celý pobyt v nemocnici sa musí podriaďovať a poslúchať dôležitejších ľudí, ktorí sa mu snažia pomôcť. Tak prečo mu nedať aspoň aký taký priestor k tomu, aby vyjadril svoj názor!?“

Nemocničný duchovný nie je pracovníkom prvého kontaktu. Jeho služba je skôr doplnením a dovŕšením práce zdravotníckeho personálu. Je to škola pokory pre duchovného. Nie je ani súperom, ani hlavným záchrancom chorých, ale je spolupracovníkom lekárov a ošetrujúceho personálu. Je dôležité, aby zameral svoju službu aj medzi personál. Ten ostáva na oddelení stále, kým choré deti a ich rodičia odchádzajú. Ak dôjde k vzájomnej spolupráci je to pre dobro pacienta. Zároveň z toho nadobudne nemocničný duchovný pocit vlastnej hodnoty (cíti sa akceptovaný a potrebný) v konkrétnej oblasti pre duchovnú podporu a pomoc. Ak bude pracovať len na svojom „piesočku“, tak sa z neho môžu stať „osamelý bojovník“, ktorý to má ťažké. Môže byť „ranený“ a môže rýchlo „vykrvácať“!

Moja skúsenosť z praxe: Jednou z mojich chýb, ktoré som urobila bolo, že som veľmi ťažko vedela rozpoznať, čo a do akej miery sa týka spovedného tajomstva a čo je dôležité, ba až nutné zdieľať s ostatnými pracovníkmi nemocnice. Tu je nutná veľká prezieravosť, aby sme nezranili dôveru toho druhého. A na druhej strane zdravotnícky personál je pre mňa nevyhnutný, aby som tam mohla pôsobiť duchovne. Ako som niekde čítala: je dôležité sa prv venovať telu, jeho fyzickým obmedzenia – bolestiam, a až potom môžeme poskytnúť priestor duchovnej oblasti, ktorá je veľmi úzko prepojená ako s fyzickou, tak aj s duševnou oblasťou.

Veľkú rolu pri práci nemocničného duchovného zohráva to, kto nemocničného duchového zamestnáva. Ja osobne som zažila dve formy. Počas môjho štúdia v USA mojím zamestnávateľom bola samotná nemocnica. Po návrate na Slovensko mojim zamestnávateľom sa stala ECAV, ktorá mi umožnila byť v nemocnici celú pracovnú dobu 4x do týždňa a raz do týždňa som pracovala na Ústredí Evanjelickej Diakonie (kde som organizačne bola zaradená). Týmto spôsobom som mohla prichádzať do DFNsP na Kramároch za akýmkoľvek človekom bez rozdielu vierovyznania a vnímala som túto nemocničnú službu ako formu misie. Tento spôsob sa neudržal a ja som bola premiestnená na miesto farárky v zbore. Zatiaľ jedinou cestou ostáva byť farárkou a popri svojej službe v cirkevnom zbore sa zaujímať o svoje „ovečky“, ak náhodou sa ocitnú v nemocnici. Teraz z pohľadu evanjelickej farárky, ktorá má svoj vlastný cirkevný zbor, si viem predstaviť viac-menej iba návštevnú službu svojich cirkevníkov, poprípade ich deti.

Na základe mojich doterajších skúseností som presvedčená o potrebe zriaďovania špecializovaných miest nemocničných duchovných, ktorí sa budú môcť venovať chorým a zomierajúcim intenzívnejšie a hlbšie. Dôležitý je tam vzťah, ktorý vie nemocničný duchovný prostredníctvom nadobudnutých vedomostí a zručností prehlbovať. Dostáva sa tým do intímnejších interpersonálnych a transcendentálnych oblastí, ktoré sú základom a podstatou osobnosti každého človeka, kde sa ukrýva aj túžba po Bohu a zmierenie s Ním.

 

1.2 Prostredie v ktorom nemocničný duchovný pôsobí

 

Skôr ako ktokoľvek v budúcnosti bude uvažovať nad zriadením miesta nemocničného duchovného je potrebné si zodpovedať nasledujúce otázky (tie si nenárokujú úplnosť, ale iba uvedenie do problematiky). Mohli by znieť napr.: Je to veľká, či malá nemocnica? Je v meste alebo blízkosti mesta? Akí pacienti (s akou diagnózou, chorobou) sa v danej nemocnici nachádzajú? Aký v priemere dlhý čas pacienti strávia v tejto nemocnici (oddelení)?… Na to, aby boli efektívne využité schopnosti, náplň a najmä poslanie nemocničného duchovného je potrebná väčšia nemocnica, dlhodobejší pobyt pacientov…

Moja skúsenosť z praxe: Ak deti boli krátkodobo v nemocnici a ich ťažkosti sa dali odstrániť, či zmierniť v krátkej dobe, boli prepustené po niekoľkých dňoch do domáceho liečenia. Pre mňa to znamenalo, že som mala menšiu pravdepodobnosť bližšieho zoznámenia sa a tým i vytvorenia vzťahu, ktorý je potrebný pre hlbšie zdieľanie svojich obáv, pochybností. Z toho zároveň vyplýva, že sa nedalo v takom krátkom čase ísť do závažnejších rozhovorov. Vyhovovalo mi, že som mala svoj „domov“ na DOK. Tu deti zostávali od niekoľkých mesiacov až po pár rokov (i keď tam neležali stále v pravidelných intervaloch, vracali sa na ďalšiu liečbu).

Teraz by som sa rada podelila o zistenia, ku ktorým som musela prísť sama. Ak by som ich vedela na začiatku uľahčili by mi prácu nielen na oddelení, ale aj v celej nemocnici. Bolo mi veľkou pomocou, keď som si sama zabezpečila nasledujúce veci:

- zistiť, či dané oddelenie má nejaké dôležité predpisy, ktoré má nemocničný duchovný dodržiavať bez rozdielu svojho poslania!

Moja skúsenosť z praxe: Pamätám si, že ma prekvapilo, keď som prišla na transplantačné oddelenie, že všetko čo som si k dieťaťu chcela zobrať (vrátane papierov, farbičiek…) muselo prejsť sterilizáciou. Predtým som si myslela, že mi stačí byť oblečená do jednorazového šatstva. Mýlila som sa.

- zistiť, čo si mám obliecť, aby som sa voľne mohla pohybovať po oddelení: civil, nemocničná uniforma, luterák? V RKC to majú jednoduchšie. Kňaz sa odlišuje kolárikom. Hneď je jasné o koho ide. Ja som chodila v nemocničnom – sterilnom oblečení. Každá forma z týchto druhov oblečenia má svoje výhody a nevýhody. Hlavne pri prvom kontakte s pacientom, to môže ovplyvniť naše ďalšie návštevy. Buď majú úctu voči kňazom/farárom a hneď sa otvoria a zveria so svojimi priestupkami a vinami; alebo majú negatívne skúsenosti z minulosti, a preto majú odmietajúci a chladný postoj. Bližšie viď v mojej prednáške .

- je dôležité nájsť si tzn. „dobré spojky“ – ktoré ma poinformovali, čo sa stalo na oddelení počas mojej neprítomnosti (v noci, počas víkendu…). Mnohokrát sa nimi stávajú zdravotné sestry. Práve ony najlepšie vedia, čo sa deje s deťmi a ich rodičmi. Pomáhalo mi, ak som sa zastavila na sesterni, spýtala sa, či potrebujem o niečom vedieť pred tým ako vstúpim na izbu pacienta.

- zistiť si, čo dnes dieťa čaká (napr. vyšetrenie, procedúry, operácia), alebo čo dnes absolvovalo (či nie je vyčerpané z chemoterapie, ožarovaní,… či nemá vedľajšie symptómy) – až na základe týchto informácií som sa rozhodla, či ísť na návštevu alebo prísť inokedy;

- zistiť si, kedy je najlepší čas prísť za pacientmi – vedieť harmonogram dňa na oddelení (napr.: poznať čas raňajok, obedov a večerí), aby som tam neprekážala, ale aby som mohla pomôcť. Moja skúsenosť z praxe: Keď som už mala vytvorenú dôveru mohla som nakŕmiť dieťa, ktoré nemalo rodiča pri sebe alebo bolo z detského domova. Bola som tak užitočná. Odbremenila som tým personál, a zároveň som pomaly mohla budovať vzťah (s dieťaťom, s rodičom, s personálom); aj toto som vnímam ako súčasť úlohy nemocničného duchovného. Bližšie viď Mt 25, 34 - 40.

 

1.3 Ako je vnímaný nemocničný duchovný

 

Každá nová služba je pozorovaná, hodnotená a potrebuje sa nejako zakoreniť. Prichádzajú rôzne nedorozumenia, skreslené očakávania a z toho vychádzajúca potreba vysvetliť ich a zaujať k nim konkrétne stanovisko. Tak tomu bolo pri rozvíjajúcej sa službe nemocničného duchovného, ktorý sa môže stretnúť s už vyššie spomínanými mýtmi o ňom, z ktorých rozvediem len niekoľko.

 

1.3.1 Nemocničný duchovný ako „divotvorca“

 

Divotvorca – vylieči, spôsobí zázrak. Na dverách nemocničného duchovného by niektorí akoby očakávali nápis: „Zázraky na počkanie, nemožné do troch dní!“, hlavne kresťania z charizmatických kruhov – všetci sa musia uzdraviť, pretože Boh uzdravuje každého, ak má dostačujúcu vieru. Niektorí chcú nemocničného duchovného vyburcovať k tomu, aby vzal prostredníctvom modlitby za uzdravenie prácu lekárom, pretože každý sa vylieči a nemocnice ostanú prázdne. Moja skúsenosť z praxe: Vedela som, že lekár lieči, ale Pán Boh uzdravuje. No čo môžem urobiť ja? Tam kde som pôsobila, som spoznala, že môžem sa modliť a nechať pôsobiť Ducha Svätého, ktorý sa bude priznávať k veciam za ktoré prosíme, či už spolu s rodičmi a deťmi, alebo i bez nich. Z toho dôvodu som sa nesnažila proklamovať fyzické uzdravenie za každú cenu, ale taktiež som nebrala vieru tým, ktorí v túto Božiu moc vkladali svoje nádeje. Moja skúsenosť z praxe: Zároveň by som chcela spomenúť nebezpečenstvo, kedy kresťania bez predchádzajúcej systematickej práce prišli na DOK ako „veľká voda“ v neskorších poobedňajších hodinách (ja som o ich plánovanej návšteve nebola informovaná). Rodičia mi na druhý deň povedali: „ Bol to nepríjemný zážitok. Veď oni si bez opýtania vošli do herne, sadli si medzi nás a začali skladať ruky na naše deti a modliť sa za ich uzdravenie.“ Nevedela som čo im mám k tomu povedať. K tomu už len potom dodali: „vieš, ako sme sa zmätene cítili? Veríme v Boha, ale tento spôsob prejavov bol pre nás neprijateľný. A keby sme aspoň tých ľudí poznali. Boli síce milí, a zhovorčiví, ale to nestačí na vytvorenie si dôverného vzťahu. Radšej sme s deťmi odišli do izieb.“ Nemocničný duchovný musí rátať s rôznorodými prejavmi viery a byť pripravený sa podeliť so svojim vlastným názorom v tejto oblasti. Rovnako musí byť pripravený aj na odmietnutie a neprijatie jeho názoru.

 

1.3.2 Nemocničný duchovný - ako „anjel smrti“, – ako ten, ktorý prisluhuje sviatosti a kauzálie

 

Nemocničný duchovný sa môže stretnúť s názorom, že by mal prichádzať iba v čase, keď lekári a medicína zlyhala. „Nie je to už neskoro? Či Boh nás nevyslal práve medzi tých, ktorí sa pýtajú a hľadajú jeho prítomnosť v čase bolesti, utrpenia, ale aj mnohých bytostných otázok?“ Nemocničný duchovný by si mal vytvoriť vzťah s pacientom na to, aby sa nestretali iba za účelom jeho povinností ako duchovného (napr. sviatosť) alebo pri posledných minútach pacientovho života. Nevylučujem však fakt, že niekedy je služba nemocničného duchovného aj o tom. I napriek tomu verím, že „anjel smrti“ sa môže zmeniť na „anjela misie“, či anjela „nádeje“.

Moja skúsenosť z praxe: V prvých dňoch môjho pôsobenia jedna pani doktorka radostne zvolala: „Chvála bohu, aspoň nám môžete pokrstiť jedno decko, ktoré aj tak už umrie.“ Zadivene som sa na ňu pozrela a odvetila som jej: „Viete, to nie je tak jednoznačné. Chcem sa prv porozprávať s rodičmi a potom uvidíme.“ Ostala zarazená a výsmešne sa odobrala za svojou prácou. Čo však môžem skonštatovať po niekoľkých rokoch nášho spoločného stretávania na oddelení sú jej slová: „Vy ste sa ale museli zo mňa v duchu smiať, keď som vás hneď na začiatku prijala s rozkazom, aby ste pokrstili dieťa. Viete, ja som síce veriaca, ale s vašou náplňou práce som sa oboznámila až teraz, keď som vás videla v akcii.“ Je pravdou, že niekedy ľudia od duchovného očakávajú iba určité úkony, ktoré sú spojené s príslušnou denomináciou.

Samotní pacienti vnímajú prítomnosť nemocničného duchovného na oddelení inak, ako toho, ktorý príde z vonku a nie je súčasťou nemocnice. Na ilustráciu použijem slová Pecka , (dialóg medzi zdravotnou sestrou a klientom): „Môžem vám zavolať kňaza, otec Pulaski, chodí do Willow Glen, najmenej 1x do týždňa. Viem, že prisluhuje sviatosť VP niektorým iným pacientom. Mohol by prislúžiť aj vám a pani Grochovskej. „Mohol by,“ súhlasil Tim a tváril sa nejako znechutene, „ale nebolo by to to isté. Nemám nič proti dobrému otcovi, ale on nemá veľa času a veľmi sa s tým ponáhľa, akoby sa potreboval odtiaľto rýchlo dostať. Možno že sa tu u nás bojí. Takže nemôžem povedať, že by mi bol nejako blízky.“

Mnohokrát je vhodnejšie, ak kňaza (či už z domácej alebo inej cirkvi), ktorý tam nie je denno-denne prítomný a rodina si ho žiada, zavolá nemocničný duchovný. Zároveň o tom informuje zdravotnícky personál, ktorý najlepšie vie časovo odporúčať návštevu.

O viacerých skreslených očakávaniach od nemocničného duchovného som písala na inom mieste .

 

1.4. Svet nemocničného duchovného

 

V tejto časti zameriam na rôzne oblasti sveta nemocničného duchovného. Budú sa týkať ako jeho osobnosti (poprípade na jeho vnútorné prežívanie), tak i jeho vnímania vonkajšieho sveta.

 

1.4.1 Vnútorný svet nemocničného duchovného

 

Nemocničný duchovný by mal skúmať svoju vnútornú motiváciu k službe a pýtať sa sám seba: „Ako sa správam ja sám, keď mám osobnú krízu? Keď som chorý? Ako mám pristupovať k svojej službe? Som dostatočne otvorený, aby som sa mohol učiť od chorých?“ Moja skúsenosť z praxe: Podobné otázky som si kládla aj ja a pomohli mi odhaliť odpovede, ktoré sa týkali mňa, mojej služby a môjho prístupu k chorým. Nižšie ponúkam, čo som sa osobne naučila z krízových situácií v službe chorým deťom a ich rodičom a zároveň dodávam všeobecné tézy:

a) Nechváliť sa teologickými vedomosťami, lebo nie sú všetko, pre túto službu.

- nemocničný duchovný nemá odpovede na mnohé otázky

- nemocničný duchovný nemá nič pod kontrolou = má jedine vieru v Boha a nádej v Neho

b) Prehodnocovať a brúsiť svoju osobnú vieru v Boha - aký je Boh a kým je Boh pre mňa?

- nemocničný duchovný je tiež smrteľný, a preto sa osobne potrebuje vyrovnať s vlastnou smrťou. Zároveň sa to učí prijímať skrze trpiacich ľudí, (rodičov) nehovoriac o trpiacich deťoch, kde môže byť formovaný i jeho vzťah k Bohu

- nemocničný duchovný sa odhaľovaním svojho vnútra utieka hlbšie k Božej milosti a láske a nespolieha sa iba na svoje schopnosti a vedomosti

c) Nehanbiť sa vybojovať svoj osobný vnútorný zápas s bolesťou, utrpením a smrťou!

- nemocničný duchovný by mal byť ochotný sa učiť od trpiacich

- nemocničný duchovný by sa mal zamyslieť sa nad otázkami: napr. „Môže kresťan mať strach zo smrti? Môže sa hnevať na Boha? Môže pochybovať o večnom živote?…“. Získa tým prirodzenosť, spontánnosť a istotu pri sprevádzaní chorých a zomierajúcich.

Vnútorná stability nemocničného duchovného okrem poznania seba zahrňuje aj interpersonálny vzťah. Tento vzťah by mal obsahovať aspoň tieto kľúčové zásady v kontexte nemocnice:

- dôvera a otvorenosť pre dobro medziľudských vzťahov

- podpora a pomoc v utrpení, pri „nesení bremien“

- vytrvalosť a trpezlivosť v beznádeji a zúfalstve, aby sa nesprával ako ten, ktorý už všetko vie, ktorý kráča v predstihu, ale ako ten, ktorý ide spolu s chorým a trpiacim

- nádej, ktorá sa nevzdá hneď pri prvej prekážke a komplikácií, ale vidí svetlo i tam, kde je momentálne tma, strach, blížiaca sa smrť – pozor: nehovorím o popieraní medicínskych faktov.

Som presvedčená, že každý jeden človek by sa mal osobne popasovať s otázkou vlastného utrpenia, ale aj smrti. Znovu pripomínam, že by sme mali prijať skutočnosť: Na otázku utrpenia a umierania detí alebo dospelých nemáme a ani nebudeme mať zodpovedajúcu odpoveď.

Každý nemocničný duchovný na základe svojich schopností, vedomostí a zručností sa má učiť byť schopný spolucítenia, načúvania, trpezlivosti, vytrvalosti, nebrať osobne pohoršenia chorých detí, ani ich rodičov – jednoducho mal by vedieť „kto je“ aj so svojimi obmedzeniami a slabosťami. Má mať zdravé sebavedomie, aby ho nezlomila ľudská zraniteľnosť a bieda. Chorý človek nepotrebuje žiadnu ľútosť. To ma naučilo neprichádzať k chorým s tým, že ja idem pomáhať tebe. Jednoducho stačí ponúknuť samého seba tak, aby som našiel správnu rovnováhu medzi dávaním iným, ale aj načerpaním pre seba samého. Je to dôležité a potrebné v tejto službe.

Moja skúsenosť z praxe: Pre mňa bolo asi najťažšie dlhé zotrvávanie s bezmocnými rodičmi detí. Vtedy som vnímala, že rodičia sa buď obviňujú alebo zavrhujú seba, či svoj život, ba i Boha. Bola to pre mňa výzva ako byť súčasne citlivá na ich vnútorný duchovný proces a zároveň čakať s dôverou na Božie vedenie - na Ducha Svätého, ktorý im môže buď cezo mňa, alebo i iného byť na pomoci.

 

1.4.2 Vonkajší svet nemocničného duchovného

 

V tejto časti popíšem ako môže nemocničný duchovný vstupovať do prostredia, ktoré mu je cudzie. Prichádza k trom rôznorodým skupinám:

- k detským pacientom a ich príbuzným (tu ide hlavne o rodičov),

- k zdravotným sestrám

- k lekárom.

Uvedomujem si, že v nemocnici sú aj ďalšie profesie, s ktorými môže prísť do kontaktu. Z dôvodu krátkosti príspevku som si vybrala tri najdôležitejšie skupiny ktorým sa budem venovať.

 

1.4.2.1 Nemocničný duchovný - pravidlá pri prvom kontakte s pacientom (rodinou)

 

Nemocničný duchovný musí dodržiavať určité základné princípy a zásady pri bežnej návšteve chorého. Pri hospitalizácii detského pacienta je prijatý na oddelenie mnohokrát aj jeden z rodičov, ktorý sa stáva súčasťou toho všetkého, čím si prechádza dieťa. Rodič sa musí popasovať s vlastnou bezmocnosťou, lebo nevie pomôcť vlastnému dieťaťu. Želá si, aby on bol na mieste svojho uboleného dieťaťa. Rodič vlastne trpí dvakrát: za svoje dieťa a za seba samého. Obdobne sú na tom i starí rodičia, ktorí znášajú až trojitú bolesť. Hovorí sa: „Stratiť rodiča znamená, stratiť svoju minulosť; stratiť partnera znamená, stratiť prítomnosť; stratiť dieťa znamená, stratiť budúcnosť.“ Pozrime sa na základné princípy bežnej návštevy:

- Zaklopme na dvere kam ideme a čakajme, kým nám dajú povolenie vstúpiť na izbu. Nikdy nevieme, čo sa deje na izbe. Dieťa môže byť prebaľované; môže sedieť na mise; môže spať, môže mať vedľajšie účinky – nevoľnosti po procedúrach;…

- Ak je to naša prvá návšteva, tak je dôležité pozdraviť a predstaviť sa. Urobme to v krátkosti pár vetami (nemocničný duchovný by si mal svoje predstavenie sa skoncipovať vopred, ako príde za chorým). Povedzme im: Kto sme, ako sa voláme a prečo sme prišli. Uľahčíme, tak dieťaťu, ale i rodine rýchlejšie zorientovať sa, čo môžu od nás očakávať a či vôbec majú záujem o našu prítomnosť. Ak návštevu odmietnu, akceptujme to a odíďme. Môžeme to skúsiť iný deň. Nechcime sa im vnútiť, lebo tým môžu získať odpor voči kresťanstvu a náboženstvu vôbec. Neočakávajme, že nás hneď poprosia o modlitbu, či čítanie z Božieho Slova. Ak nám dovolia ostať, pýtajme sa ich ako sa cítia a čo prežívajú. Či je to ich prvá návšteva v nemocnici. Ako dlho sú už tu…

- Ak návštevu príjmu a pozvali nás ďalej, nesadajme si hneď na posteľ chorého dieťaťa. Je to jeho jediné miesto, kde sa mnohokrát cíti bezpečne. Veď zrazu sa obyčajná posteľ stáva jeho „domovom“ - detskou izbou, kde dieťa trávi mnoho hodín čakania na návrat domov, ale aj času, ktorý sa snaží nejako využiť. Ak si vezmeme stoličku, tak ju pri odchode vráťme na pôvodné miesto. Nemocničná izba je pomerne malá a tu zaváži každý detail. Moja skúsenosť z praxe: Niekedy sa stalo, že stoličky boli obsadené rodičmi, tak som si k deťom čupla.

- Dĺžka návštevy. V prvých dňoch pobytu pacienta v nemocnici by malo ísť o krátke návštevy (5 – 10 minút). Záleží to od detí, či už boli na oddelení, či sú vyčerpané, ako aj od rešpektovania vôle rodičov. Varujme sa byť povrchnými utešiteľmi, ktorí nahodia iba sladký „úsmev“, ponúkneme rýchlu modlitbu a už sme na odchode. To hovorí aj o tom, že nie sme pripravení vypočuť si, čo prežíva rodina a s čím zápolí. Ak vnímame, že rodičia sa chcú vyrozprávať, tak radšej zostaňme a počúvajme. Ale ak nie, tak aj krátka návšteva poteší.

- Na návštevu nechoďme za každých okolností. Prevažne myslime na zdravie detí, ktoré majú oslabený imunitný systém a my máme chrípku, kašeľ, či iné zdravotné problémy. Namiesto návštevy im radšej pošlime SMS, alebo aj nejaký pozdrav, či obrázok.

- O čom má byť samotný rozhovor? Na to neexistuje žiadna správna odpoveď. Skôr ako k rozhovoru je potrebné prísť k všeobecnému nadviazaniu prvého kontaktu. Dieťa nie je ako dospelý. Rozhovor nie je pre neho prvoradý, ale hra a čas, ktorý mu venujeme.

Spomeniem tu aspoň zopár dôležitých faktorov, ktoré sú mnohokrát veľmi nápomocné pri návšteve chorého dieťaťa. Čo si teda všímať na detskom pacientovi?:

- fyzickú úroveň:

Všimnime si, čo robí, keď vstúpime do izby (s dodržaním vyššie spomenutých princípov). Všímajme si prostredie, veci, či hračky, ktoré sú okolo dieťaťa; reagujme na to!

fyzicky sa znížme na rovinu dieťaťa. Buďme na rovnakej úrovni očí.

- psychickú úroveň:

Snažme sa rozpoznať jeho náladu. Opýtajme sa, či chce aby sme tam boli teraz. Povedzme mu, čo chceme s ním robiť. Poprípade sa zapojme do toho, čomu sa práve teraz dieťa venuje, ak chce v tom pokračovať. Často práve pri nejakej činnosti sa dieťa najviac otvorí a hovorí o tom, čoho sa bojí alebo z čoho má radosť.

- duchovnú úroveň:

Je veľmi náročné jednoznačne pomenovať duchovné potreby dieťaťa a rozumovo ich uchopiť. Je to niečo, čo sa nedá nijakým spôsobom zmerať, urobiť štatistický prieskum, či vedecky dokázať. V tejto oblasti sú určité indície, ktoré sa však vôbec nemusia vzťahovať na každé dieťa rovnako, keďže nás Pán Boh stvoril ako originály, a nik na Zemi nie je na 100 % totožný s nikým.

- Kedy používať modlitbu? Ako farári sme zvyknutí ju ponúkať stále a zvyčajne je to na ukončenie našej návštevy. Avšak skúsenosť ma naučila, že modlitba vôbec nemusí byť za každú cenu, nehovoriac o tom, že ňou zakončíme svoju návštevu. Je tu potrebná múdrosť, kedy a komu ponúknuť modlitbu. Inak ju vníma dieťa, ináč dospelý. Kontakt s druhým človekom nie je o tom, čo ja považujem za správne, ale čo je nápomocné pre dieťa a jeho rodiča. Neskrývajme sa iba za „tradičnú“ modlitbu (naučené modlitby spamäti, ktoré nereflektujú aktuálne potreby modliaceho sa), ale povzbuďme a podporme rodiča, ale i dieťa, aby pomenovalo konkrétne za čo sa chce modliť. Týmto spôsobom prizveme ľudí k úprimnému zápasu s bolesťou a chorobou. Zároveň majme na pamäti, že modlitba je niečo posvätné. Je to miesto, kde pôsobí Boh. Mnohí rodičia prosiaci za uzdravenie ich dieťaťa tu zažívajú Jeho dotyk, kedy sú citlivejší ako inokedy. Je dobré, ak si nájdeme nejaké súkromné miesto, kde sa môžeme v tichosti skloniť k modlitbe. Keď sa i stane, že to rodiča dojme k slzám, tak dieťa nezažije strach, prečo jeho mama/otec plače. Moja skúsenosť z praxe: Pri niektorých ľuďoch som prišla na to, že keď som ponúkla modlitbu, tak si nepriamo mysleli, že ich dieťa je už na tom tak zle, že umiera. Praktické možnosti: V zahraničí mi to bolo uľahčené tým, že tam chodili dobrovoľníci, ktorí vypĺňajú dotazník. V dotazníku som našla napr. údaj, či si pacient alebo jeho rodina želá modlitbu.

- Ako ukončiť návštevu? Záleží to od viacerých okolností. Od toho čo sa odohralo počas návštevy a akým smerom sa uberala. Opäť je to individuálne. Deťom pomáha, keď im povieme kedy a či vôbec prídeme nabudúce. Následne splňme náš sľub. Ak nemôžeme, tak radšej nič nesľubujme.

 

1.4.2.2 Niektoré oblasti pomoci nemocničného duchovného zdravotným sestrám

 

Služba nemocničného duchovného je nepoznaná a jej náplň málo známa. Z toho môžu vzniknúť mnohé konflikty. Je potrebné, aby nemocničný duchovný postupne nadväzoval profesionálne vzťahy i so zdravotnými sestrami, aby im podal informácie o svojom pôsobení. Oni sa mnoho krát stávajú kľúčovými osobami a mostom k detským pacientom. Dôležitou otázkou pre nemocničného duchovného stále ostáva ako a kedy im predstaviť svoju službu. Moja skúsenosť z praxe: Mne sa osvedčila individuálna rovina. Osobne som sa stretla s tým, že niektoré zdravotné sestry si nevedeli predstaviť, aká je moja náplň práce. Tu je potrebné neustále opakovať rozdiely práce nemocničného duchovného a duchovného v zbore. Týmto rozličnostiam som sa venovala vyššie. Avšak individuálna rovina môže mať aj svoje negatíva. Moja skúsenosť z praxe: Bola veľká fluktuácia sestier na DOK a k tomu ich bolo málo. I keď bol záujem o mnou ponúkané semináre, narazila som na prekážku, kedy im ho naplánovať? Veď, keď skončia, tak sa ponáhľajú domov, aby si oddýchli a načerpali nových síl. Keď sú v službe, tak nemôžu prísť na seminár, lebo majú prácu na oddelení.

Ďalšou oblasťou pomoci pre nemocničného duchovného vo vzťahu k zdravotným sestrám je podpora pri osobnej konfrontácií so smrťou. Možnosť práce vzniká najmä pri mladých absolventoch zdravotných škôl a pri nových sestričkách na oddelení, ktoré sa po prvý krát stretli s umieraním detí. Zvyčajne smrť pripisujeme starým a chorým ľuďom, no málokedy sa vieme zmieriť s tým, že zomierajú deti, nehovoriac o malých novorodencoch. Nemocničný duchovný by mal s témou zomierania pacientov a tým spracovanie vlastnej smrteľnosti pracovať nielen s touto skupinou, ale s každým, kto je na oddelení. Moja skúsenosť z praxe: Zdravotná sestra sa mi zdôveruje: „Keď ja som na izbe, kde zomiera dieťa, rýchlo urobím čo musím a hneď odídem z izby. Premkne ma strach z toho, že zomiera a sama neviem, čo by som mu mala povedať. Rýchle vzdialenie sa od neho je momentálne pre mňa najjednoduchší spôsob riešenia. Potrebujem sa o tom s niekým porozprávať, lebo neviem ako ďalej.“ Moju úlohu som brala byť tam pre ňu. Ponúknuť jej moju prítomnosť. Počúvala som ju a zároveň som rozumela jej strachu. Veď kto z nás sa rád pozerá na mladého zomierajúceho človeka, ktorý by mal mať život pred sebou? Moja práca s ňou spočívala v malých krokoch, pri ktorých akceptovala seba so svojimi limitmi. Zároveň sme našli spôsob priblíženia sa k zomierajúcemu dieťaťu, ako i jej zmenu pohľadu naň. Dieťa sa pri zomieraní vnútorne nemení, ale my (zdraví/zostávajúci) máme tendenciu ho vnímať inak. Z toho môže prameniť náš strach pri kontakte so zomierajúcim – nevieme ako sa k nemu správať.

 

1.3.2.3 Nemocničný duchovný, lekár a ich vzájomná spolupráca

 

Pre nemocničného duchovného je výhodou ak sa môže zúčastňovať ranných sedení lekárov. Dozvie sa tam celkovú situáciu všetkých detských pacientov, kto je novým pacientom, kto tu je bez rodiča, kto tu je po prvý krát, kto ide na operáciu, atď.… Na základe týchto informácií si môže pozmeniť svoj naplánovaný deň. Môže sa zamerať na nových pacientov, deti pred operáciou, ale aj na tých, o ktorých sa vie, že zomierajú. Samozrejme nezabúda na rodinných príslušníkov a prácu s nimi.

Nemocničný duchovný môže byť prizvaný lekármi k tímovej práci. Jeho úlohou by malo byť vyjadrenie svojho pohľadu na etické otázky. Moja skúsenosť z praxe: Tým, že som sa zúčastňovala ranných sedení, bolo mi umožnené povedať o mojej náplni práce na oddelení, ako i možnej spolupráce v tíme. Spôsobilo to užší kontakt s lekármi.

Nemocničnému duchovnému je lekár veľkou pomocou i v tom, že mu môže vysvetliť mnohé odborné termíny. Prostredníctvom toho sa nemocničný duchovný môže ľahšie zorientovať v problematike oddelenia, na ktorú je špecializované.

Výhodnejším časom pre utváranie vzťahov so zdravotníckym personálom sú popoludňajšie a večerné hodiny. Z toho vyplýva, že nemocničný duchovný by si mal naplánovať svoju prítomnosť na oddelení aj v tomto čase, ak chce prehlbovať svoju prácu i medzi personálom.

Pokračovanie - časť dva