Text vyšiel v časopise Evanjelický východ 4 / 2010 ako téma mesiaca tohto čísla - strany 4 - 7
Jedni druhých bremená znášajte
Perex:
Jedni druhých bremená znášajte...
„Jedni druhých bremená znášajte, a tak naplníte zákon Kristov.“
(Galatským 6, 2)
Toľkokrát sme sa už oboznámili s obsahom slov, že Pán Ježiš Kristus na Veľkú noc zomiera a vstáva z mŕtvych za naše hriechy, a preto sa my už s nimi nemusíme trápiť. Veríme, že máme tú milosť zložiť hriechy pod kríž Pána Ježiša a dôverovať Mu, že On nás posilní a naučí nás žiť život služby a skutočného života. Pýtam sa teda: „Chceme sa učiť žiť život služby? Chceme mnohé svoje poznatky aplikovať aj do praxe, aby kresťanstvo nebolo iba výbornou teóriou, ale aj životodarným zdrojom premeny?“ Ak áno, tak nasledujme jedinečný príklad Pána Ježiša, ktorý ešte pred svojou smrťou zrealizoval akt pokornej služby v duchu tichosti, ale aj presvedčivosti.
Samotna tema na stranách 4 - 7
Počas služby, ktorú v súčasnosti vykonávam v cirkevnom zbore Slavošovce, si môžem do hĺbky uvedomovať, čo znamenajú slová: jedni druhých bremená znášajte. Vo svojom okolí máme aj mentálne retardované rómske deti. Ich handicap má svoje nevýhody, ale i výhody. Teraz sa chcem zmieniť o výhodách: tieto deti dokážu spontánne prejaviť radosť, túžbu po objatí, prijatí, a tak vlastne po samotnej láske.
Ako farárka môžem ukázať dvojakú tvár. Buď budem reagovať z postoja rozumu, funkcie – pomyslím si: čo by na to povedali iní?, a preto deti radšej obídem, aby som neklesla v očiach iných. Alebo budem reagovať z postoja srdca – Ježišovho príkladu a urobím, o čo ma dané dieťa žiada. Pán Ježiš mi posielal zdravotne postihnuté deti do života viackrát. A tak som musela nejeden krát zvádzať rovnaký zápas medzi týmito dvoma reakciami.
Až po určitom čase sa mi podarilo dať prvú reakciu bokom. Moja túžba byť stále uznávaná inými a zachovať si svoju pozíciu sa zmenila; Pán Boh mi dal silu k tomu, aby som tieto deti prijala. Vnútro mi zaplavila nezaplatiteľná radosť, hlboká láska, ale hlavne som vnímala čosi nevysloviteľné. Pôsobenie Božej prítomnosti, ktorú nemôžem ovládať, ani korigovať. A čo som musela preto urobiť? Jednoducho otvoriť náruč pre rómske deti, ktoré sa ku mne snažili priblížiť; ale moje predsudky, strach, neistota pôsobili dosť izolujúco. Pán Ježiš túži uzdraviť našu zraniteľnosť, strach a obavy aj cez službu druhým.
Učiť sa životu služby
Stojíme v období Veľkej noci. Toľkokrát sme sa už oboznámili s obsahom slov, že Pán Ježiš Kristus zomiera a vstáva z mŕtvych za naše hriechy, a preto sa my už s nimi nemusíme trápiť. Veríme, že máme tú milosť zložiť hriechy pod kríž Pána Ježiša a dôverovať Mu, že On nás posilní a naučí nás žiť život služby a skutočného života.
Pýtam sa teda: „Chceme sa učiť žiť život služby? Chceme mnohé svoje poznatky aplikovať aj do praxe, aby kresťanstvo nebolo iba výbornou teóriou, ale aj životodarným zdrojom premeny?“ Ak áno, tak nasledujme jedinečný príklad Pána Ježiša, ktorý ešte pred svojou smrťou zrealizoval akt pokornej služby v duchu tichosti, ale aj presvedčivosti. Pán Ježiš umýva učeníkom nohy (J 13, 1 – 17). Ten, ktorý je ich Majstrom a Pánom, im slúži –umývaním nôh. Pán Ježiš sa stavia do pozície sluhu a prejavuje im lásku!
Francúzsky kráľ Ľudovít IX. – prezývaný svätý Ľudovít – na Zelený štvrtok zvykol umývať nohy chorým. Rád prijímal do svojho domu žobrákov a sám ich obsluhoval pri stole. Jedného dňa, keď sa prechádzal so svojím sprievodom, začuli zvonček malomocného. Kráľovi sprievodcovia sa rozutekali preľaknutí, že by sa mohli stretnúť s malomocným. Ľudovít mu však išiel v ústrety a pobozkal mu ruku.
Záleží na každom z nás, aby objavil spôsob, akým sa môže obliecť „v Krista“ – ako slúžiť bratom a sestrám s láskou, nežnosťou a pokorou. Je na každom z nás, ako sa priblíži k tým, ktorí sú „dole“, ako im pomôže vzpriamiť sa, ako ich vypočuje, poradí im, stretne sa s nimi tam, kde sa práve nachádzajú, a zjednotí sa s nimi, rešpektujúc všetky ich odlišnosti.
Byť k dispozícii
Aké je prepojenie medzi umývaním nôh, Veľkou nocou a vzájomným znášaním bremien?
V liste apoštola Pavla Galatským 6, 1 – 3 sa píše: „Bratia, ak by niekoho aj pristihli pri nejakom poklesku, vy, duchovní, napravte ho v duchu tichosti - a daj si pozor, aby si aj ty nepadol do pokušenia. Jedni druhých bremená znášajte, a tak naplníte zákon Kristov. Lebo ak si niekto myslí, že je niečo, a nie je nič, sám seba klame.“
Vnímam tu jednu výzvu nielen pre nás duchovných, ale aj pre tých, ktorí už dlhší čas osobne poznajú Pána Ježiša ako Spasiteľa: Ako sa máme pozerať na tých, ktorí zápasia s hriechom? Predovšetkým očami Pána Ježiša.
Veď komu umýval Pán Ježiš nohy?
◄ Judášovi – o malú chvíľku ho zradí na smrť za 30 strieborných. Už aj predtým sledujeme, že mu išlo viac o peniaze ako o priateľstvo s Ježišom (J 12, 4 – 6).
◄ Petrovi – nadšenec, zrejme nie je rád nikomu nič dlžný, možno preto kladie odpor a nechce, aby ho Ježiš umyl. Alebo že by nechcel, aby sa Ježiš tak „nemiestne“ verejne pokoril? Neviem. Vieme však, že to bol muž silných rečí, ale o pár hodín trikrát otvorene zapiera, že Ježiša vôbec pozná.
◄ Tomášovi – zdá sa, že verný priateľ a nasledovník, až kým Pán Ježiš nesklame jeho očakávania – kým nezomrie. V tej chvíli Mu už odmieta viac dôverovať, že je schopný vstať z mŕtvych a dodržať tak slovo, ktoré dal. Je ochotný Pánovi Ježišovi znova dôverovať, len ak mu dodá nové dôkazy o svojej dôveryhodnosti.
◄ Jánovi a Jakubovi – jeho obľúbení i keď sem tam aj vtieraví, hlavne ich matka.
Ktorému z učeníkov sa Ježišovi umývalo nohy najťažšie? Ako sa asi cítil, keď umýval nohy Judáša, Petra, Tomáša, Jána...?
Zrejme aj my máme vo svojom okolí ľudí, ktorí:
► ako Judáš – nám klamú; podrazili nás; tvária sa, že nás majú radi, ale pritom im ide o peniaze, kariérny postup, úspech v škole, alebo iný zisk, ale nie o nás. Umývajme im nohy! (Mt 5, 44 – 48)
► ako Peter – majú silné reči, veľa sľubov, ale keď prišlo na lámanie chleba, tak nás v ťažkej situácii nechali samých. Neboli tam s nami, nechali nás v štichu, keď sme to najviac potrebovali. To, čo sľúbili, že urobia, neurobili. Umývajme im nohy!
► ako Tomáš – mali možnosť nás naozaj spoznať (tak ako Tomáš Ježiša). Vedia veľmi dobre, kto sme. A predsa nám zrazu odmietajú dôverovať. Spochybňujú, že si stojíme za slovom, že sme schopní a odhodlaní dotiahnuť veci do konca. Chcú, aby sme im to znova dokazovali, hoci sme im to už dávno preukázali. Umývajme im nohy!
► ako Jakub a Ján – sú nám sympatickí a mnohokrát nám ich rodičia – či už fyzickí, duchovní – alebo priatelia predstavujú v lepšom svetle a chcú pre nich rôzne výhody, či úľavy. Aj tým umývajme nohy!
Keď hovorím o umývaní nôh, tak mám na mysli to, že máme ľuďom prejavovať lásku primeraným spôsobom, tak ako to potrebujú, aj keď je to pre nás možno pokorujúce. Láska znamená, že sa dávame k dispozícii potrebám toho druhého. Ak budeme takto žiť, tak naplníme Kristov zákon (Mt 22, 37 – 39). Dá sa povedať, že práve tento zákon je naším najťažším bremenom.
Čo je potrebné pre prepojenie vzájomnej pomoci a Kristovho zákona?
Odpoveďou na položenú otázku sú tri podmienky:
■ nadviazanie vzťahov
■ budovanie rovnocenných vzťahov
■ spoločné ciele s cieľom Kristovým
Skôr, ako jednotlivé podmienky bližšie rozvediem, domnievam sa, že je potrebné upozorniť na naše skreslené vnímanie bremena. Jarmo si často zamieňame s vlastným utrpením alebo s Kristovým krížom. Hovoríme o svojich ťažobách, skúškach, prekážkach atď. Určite má každý človek svoje poslanie a starosti, ktoré sa nedajú porovnať s problémami iného. Preto by som rada podotkla, aby sme sa nemýlili, keď hovoríme o bremene. Tak ako som už skôr spomínala – bremeno je pre mňa Kristov zákon. Pre zopakovanie si môžeme známe slová spoločne zacitovať z 22. kapitoly Matúšovho evanjelia: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým srdcom, celou dušou a celou mysľou. To je veľké a prvé prikázanie. A druhé je mu podobné: Milovať budeš blížneho ako seba samého.“
Nadviazanie vzťahov
„Z diaľky vyzerá každý milý.“
- židovská ľudová múdrosť -
Ak sa nenaučíme predovšetkým milovať samých seba Kristovou láskou, nie sebaláskou, tak nikdy nenadviažeme skutočný vzťah s druhým človekom, v ktorom môže pôsobiť Božia láska. Až vtedy, keď budeme poznať svoju hodnotu a vzácnosť v Kristovi Ježišovi, dokážeme milovať blížneho. Potrebujeme si uvedomiť svoju identitu: kto som a čím všetkým ma obdaroval Pán Boh. Inak nám hrozí vypočítavý spôsob nadväzovania kontaktu s iným človekom pod zámienkou pomoci. Je dôležité rozlíšiť spojenie slov „milovať seba samého“ od pojmu egoizmus. Milovať seba samého nemáme na úkor milovania blížneho. Lásku k sebe si nemôžeme dokazovať tým, že budeme slúžiť druhým. Toto je stará návnada satana, ktorý nás mnohokrát chytá do pasce dobrých skutkov bez toho, aby sme vedeli, kto je naším Pánom. Každý chce byť pánom seba a svojho času; každý chce, aby sa práve jemu ten druhý prispôsobil; každý chce byť silným, nezávislým; a hlavne každý z nás má potrebu chrániť sa, aby ho už nik nezranil.
Človek sa tak stáva egoistom v dvoch smeroch:
- pokiaľ ide o výhody, chce byť prvý.
Najskôr ja, no a keď to nebude ono, tak môže i ten druhý!
- pokiaľ ide o námahu, nevýhody, chce byť radšej posledný.
Prečo by som mal ísť ja, môže ísť predsa niekto iný!
A práve egoizmus sa mnohokrát stáva obľúbenou zbraňou satana, ktorý nám vloží do mysle mnoho výhovoriek, prečo druhému nepomôcť:
- Lebo si to nezaslúži.
- Lebo si za svoje problémy môže sám.
- Lebo sa zaobíde aj bez našej pomoci.
- Lebo naša pomoc problém nevyrieši.
- Lebo je to nepohodlné, ponižujúce, náročné.
- Lebo nám to spôsobuje bolesť.
- Lebo nemáme čas.
- Lebo „s týmto človekom som už skončil“.
... zoznam by mohol pokračovať...
Všetky uvedené dôvody môžu byť pravdivé. Ale ak si chceme navzájom znášať bremená, a tým plniť Kristov zákon, tak potrebujeme byť aktívni v Božej láske. Naša ochota pomôcť a prejaviť lásku primeraným spôsobom nesmie byť ovplyvnená tým, či si niekto našu pomoc zaslúži; či si za to môže sám; či sa nájde aj iné riešenie; či naša ochota rieši celý jeho problém; či je to pohodlné atď.
Okrem ochoty na to potrebujeme Kristovu silu. Bez Jeho obete na kríži by sme nedokázali denne zomierať vlastným žiadostiam, hrdosti, samospravodlivosti. Dovoľme Kristovi prebývať v nás v plnosti. Pozvime Ho aj počas tohtoročných veľkonočných sviatkov do našich životov, aby začal kriesiť všetko, čo v nás umrelo a potrebuje oživenie.
Budovanie rovnocenných vzťahov
Ešte predtým, ako sa budeme venovať budovaniu rovnocenných vzťahov, prečítajme si krátky príbeh:
Bremeno či most?
Bol raz jeden mravček, ktorý celý deň reptal. Musel nosiť kus slamky, ktorý bol dlhý ako ľudský palec. Akoby sme my ľudia mali na sebe vláčiť 50-kilové vrece nákladu. Mravček mal už toho dosť. A tak, keď sa raz dotackal k trhline, už skutočne ďalej nevládal. Nehovoriac o tom, že ani len netušil, ako ju prekoná. Veď mal so sebou ťažké bremeno. Mravček sa zastavil a tu mu zrazu napadla skvelá myšlienka. Položil slamku cez trhlinu a prešiel po nej bezpečne na druhú stranu. Tak sa mu zdanlivé bremeno stalo požehnaním. Okolnosti, ktoré sa nám často môžu javiť ako ťažké bremeno, sa môžu stať požehnaním, ak ich použijeme ako most vedúci k Bohu.
Budovanie vzťahov nás nabáda k neustálej ochote zamyslieť sa nad sebou a zároveň aj nad motiváciou pomoci inému. Beda nám, ak si týmto skutkom dokazujeme svoju dobrotu, povýšenosť, či dokonalosť. Ak toto prevláda v našom srdci, radšej nič nerobme, ako by sme sebecky dokazovali svoje kresťanstvo. Pán Ježiš nebudoval vzťahy zo zištných dôvodov. Slúžil a zaujímal sa i o tých, ktorí mu neskôr podrazili nohy. Práve toto je umývaním nôh. Nič za to nečakám, a predsa sa o druhého zaujímam. Nestačí iba jednorazový kontakt – nadviazanie vzťahu. Potrebujeme sa posunúť ďalej, pretože ako dozrievame vo viere, tak sa už nestaráme len o seba, o svoju vieru, o svoj vzťah s Pánom Ježišom, ale záleží nám aj na druhom človeku.
Sprítomňovať lásku životom
Beda nám, ak sme so sebou už spokojní a povieme si, že nám už nič viac netreba, no ale tí druhí ... ach, to je hrôza. Veď Božie slovo nás v liste Rímskym 13. kapitole vyzýva: „My, silní, povinní sme teda znášať slabosti nevládnych, a nie v sebe mať záľubu. Každý z nás nech myslí na svojho blížneho, aby mu to bolo na dobro, na budovanie. Veď ani Kristus nemal záľubu v sebe, ale - ako je napísané: Potupovania tých, čo ťa hanobia, padli na mňa.“ Zaujímajme sa o slabého vo viere a veďme ho po ceste jeho duchovného rastu.
Ako povedal Pavel Kosorin: „Pomáhaj druhým niesť ich bremená, ale nedotýkaj sa ich krížov.“ Sprítomňujme lásku Pána Ježiša Krista svojím životom. Nezhadzujme iných, nevysmievajme sa im, neodsudzujme ich za ich boje a pády, ktoré v živote zvádzajú. Radšej im preukazujme lásku a milujme ich. Jedine láska dokáže vybudovať rovnocenný vzťah.
Podľa Ježišovho príkladu
Ako mám pristupovať k človeku, ktorý sa zjavne prerátal alebo nevie ísť vo svojom probléme ďalej? Keď sprevádzam ľudí, ktorí sa dostali do núdze, vždy si stojím za svojím názorom, biblickým presvedčením a morálkou. Musím však tiež akceptovať, že blížny koná samostatne a je zodpovedný sám za seba, aj keď úplne inak, ako by sa to mne páčilo. Toto napätie sa nedá zrušiť, treba ho vlastne vytvoriť. Ako? Orientujme sa podľa Ježišovho príkladu. On nerobil tajnosti zo svojho postoja, ani morálky. Napriek tomu sa približoval k ľuďom svojich čias tým istým otvoreným, láskavým a úctivým spôsobom. Toto pekné spojenie Jeho postoja voči ľuďom a Jeho odvahy hovoriť pravdu Ho robí Majstrom skutočného budovania rovnocenných vzťahov. Ako teda Pán Ježiš znáša bremená iných? V prvom rade povzbudí človeka a až potom mu povie požiadavku, ktorá je potrebná k tomu, aby pocítil úľavu.
Pozrime sa na to konkrétne:
Svoje problémy neunesieme sami, len na vlastných pleciach. Všetci sme dostali schopnosť pomáhať ostatným. Pomoc môžeme ponúkať, nikdy nie vnucovať. Musíme čakať, kým nás o pomoc niekto požiada. Niekto iný zase čaká, že budeme potrebovať jeho pomoc a zavoláme ho. Len ten, kto vie prijať pomoc druhého, vie ju aj dávať tak, že nikoho neponižuje. Aj dnes mnohí ľudia žiadajú niekoho o pomoc a je krásne, že mnohí sú pripravení na to zareagovať.
Patrím medzi tých, ktorí vnímajú volanie o pomoc, a som pripravený pomáhať?
- Skúmam, či je moja motivácia pre rozhovor, pre radu druhému v poriadku. O čo mi vlastne ide? O právo presadiť si svoj názor, alebo túžim byť druhému človeku pomocou na ceste k riešeniu problému?
- Vnímam partnera ako rovnocenného – nie sme jeden vyššie a druhý nižšie. Nie som predsa lepší než ten druhý, a to platí aj opačne.
- Učím sa načúvať. Nevnímam seba pri rozhovore príliš dôležito. Neinformujem nepretržite len o sebe.
- Učím sa mlčať. Treba si vziať k srdcu, že niekedy je lepšie nepovedať vôbec nič.
- Nechám sa viesť Duchom Svätým a aj pri rozhovore zotrvávam v postoji modlitby. (Počúvam a modlím sa zároveň.)
- Partnera sa pýtam: „Čo potrebuješ? Čo odo mňa očakávaš?“ S ujasnením tejto otázky naberie rozhovor konkrétnejší a zameranejší priebeh a neodbočíme inde. Nevymyslím si niečo, o čo vlastne ten druhý ani nežiada.
- „Ja som ja a ty si ty“ – výrok popisuje primeraný vzťah jedného k druhému. Budeme si dostatočne blízki, ale aj dosť vzdialení na to, aby sme obaja pochopili, že každý musí robiť vlastné rozhodnutia a ísť vlastnou cestou. Alebo inak: problém druhého človeka nie je mojím problémom. A asi nikomu nepomôže, ak si z jeho problému spravím svoj vlastný. Absencia rozumného odstupu zničí vzťahy.
- Vychádzam vždy z toho, že ten druhý nosí v sebe podstatné kompetencie na riešenie svojho problému. Je však možné, že momentálne k nim len nemá prístup. Tu mu snáď môžem pomôcť zaostriť zrak. V žiadnom prípade ho nemusím stále vidieť iba ako slabého, potrebujúceho moju pomoc, ako toho, ktorý je bezo mňa neschopný života. Ak by som to robil, prispieval by som svojím podielom k závislosti na mne.
- Smiem blížneho vyzývať, podporovať, chrániť a konfrontovať. Konfrontácia je poukázaním na rozpor, na protirečenie, ktoré mi počas rozhovoru napadlo. Tieto upozornenia sú často pre dotyčného nápomocné.
- Schopnosti pre účinné stretnutie, podporu druhého človeka sú – útecha, vytvorenie priestoru, plač, napomenutie (potrebujeme ľudí, ktorí nám povedia pravdu, pokiaľ je ich láska k pravde zdravo motivovaná), modlitebný príhovor, zdieľanie viery, schopnosť vidieť veci z perspektívy blížneho, nie zo svojej; trpezlivosť a humor.
Skutočné stretnutie s druhým bude len vtedy dobré a pomocou pre neho, ak ho povediem tak, ako by som si ja sám želal, aby sa ku mne iní správali (Mt 7, 12; L 6, 31). A ešte čosi: nie všetko, čo je pravda, musím povedať, ale všetko, čo poviem, musí byť pravda! Treba mať dosť odvahy na to, aby sme jeden druhému povedali o svojej zraniteľnosti.
Spoločné ciele s cieľom Kristovým
Pri istej zrážke vlakov bol náhodou jeden lekár. Zranení potrebovali jeho službu a on si počínal nesmierne obetavo. Pri jednom ťažko zranenom sa vypol k maximálnemu úsiliu, predsa sa však nepodarilo zachrániť mu život. So žiaľom konštatoval: „Tento človek mohol žiť, keby som mal poruke potrebné nástroje!“ Koľkí by mohli večne žiť, keby sme boli naporúdzi nebeskému Lekárovi. Pán potrebuje pohotových nasledovníkov. Nepozeraj po iných, Pán potrebuje a volá teba! Odpovedz už dnes a rozhodne: Tu som, pošli mňa! (Iz 6, 8)
Oživenie mŕtvych nástrojov
Aký je spoločný cieľ služby Pána Ježiša a našej služby? Láska. Aj pri vzkriesení Pána Ježiša z mŕtvych máme istotu, že jedine On môže oživiť naše mŕtve nástroje, ktoré nám Stvoriteľ so životom daroval. Čo môže byť mŕtvymi nástrojmi, ktoré potrebujú Boží dotyk? Neha, láska, dôvera, zraniteľnosť, otvorenosť, úprimnosť, slabosť, úsmev, pokora, skromnosť, služba… prebývajú síce niekde vo mne, ale radšej ich nedávam najavo, lebo sa to v dnešnom svete nehodí. Či si radšej nedávame masku sebavedomého kresťana, ktorý všetko vie, všetko má pod kontrolou, nič nie je pre neho problémom, na všetko má patent, nič sa ho nedotkne, všetko znesie atď.?
Skúmajme motívy
Na prvý dojem môže byť niekedy naša pomoc skutočnou, ale skúmajme svoje srdcia a hlavne motívy. Pýtajme sa seba pred samotným Pánom Bohom: Kvôli čomu pomáham práve tomuto človeku? Vidím svoju hodnotu iba vtedy, ak ma niekto pochváli, ak vynikám, ak som milá, ak sa stále usmievam, ak stále slúžim a nikdy neviem povedať NIE, ak…?
Neklameme náhodou takýmto postojom hlavne seba a nie iných? Veď koľkí z nás sme už takí unavení. Nevládzeme, pretože musíme mnoho pracovať; starať sa o deti; rodičov; chrániť si miesto, aby sme neprišli o zamestnanie; chceme slúžiť Pánu Bohu, lebo sa to tak má; musíme sa pretvarovať, aby sme nedali žiadnu zámienku na pohoršenie iným, a to až dovtedy, kým nepríde moment výbuchu. Vtedy ukážeme svoju bolesť deštruktívnym spôsobom. Na povrch vychádza naša prchkosť, hnev, nenávisť, hrubosť, potreba mať vždy posledné slovo, mať vždy pravdu, manipulovať inými, kontrolovať iných,... Takýmto spôsobom nikdy nenadviažeme kontakt s človekom, skôr ho od seba vyplašíme. Bez Kristovho oživenia našich mŕtvych nástrojov nevieme niesť bremená druhého.
On rastie, ja sa umenšujem
„Nikdy som neoľutoval, že som mlčal. Často som oľutoval, že som sa ozval.“
- Abraham Hasdai -
Ide o neustále umenšovanie sa, tak ako to hovoril Ján Krstiteľ: „On musí rásť a ja sa umenšovať!“ (J 3, 30)Ak si toto neosvojíme, len ťažko dokážeme mať spoločný cieľ s Kristom. Pán Ježiš sa vzdal svojej hodnosti, dôležitosti, len aby sme my mohli žiť. To isté platí aj o nás. Jedine vtedy, ak zomrieme sebe, môže sa zrodiť nový život. Tak ako hovorí Pán Ježiš: „Veru, veru, hovorím vám: Ak zrno pšeničné, ktoré padlo do zeme, neodumrie, ostane samo, ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu.“ (J 12, 24)
Ten, ktorý je zabitý, dáva život po vzkriesení; Ten, ktorému je vzatá česť a sláva, dáva zmysel života; Ten, na ktorého nadávajú a ponižujú Ho, dokáže povzbudiť a dať nádej. Čo nám teda dáva Ježiš Kristus v obeti na dreve kríža? Bohatstvo života, plnosť viery, nevyčerpateľnosť lásky a nezlomnosť nádeje. Všetko toto je ukryté v hlinených nádobách, aby sa ukázalo, že prenesmierna moc je z Boha, a nie z nás. Apoštol Pavol píše: „Všetkým sme utláčaní, ale nie potlačení; sme tiesnení, ale si nezúfame; sme prenasledovaní, ale nie opustení; sme zmietaní, ale nehynieme; Ježišovo zomieranie nosíme stále v tele, aby aj život Ježišov zjavný bol na našom tele. My živí, ustavične sme vydávaní na smrť pre Ježiša, aby aj život Ježišov zjavený bol na smrteľnom našom tele. A tak v nás pôsobí smrť, ale vo vás život.“ (2K 4, 7 – 12)
Čo má teda byť našou úlohou a cieľom na tejto zemi? Reálne sprostredkovať život aj tým, ktorí nám robia zle! Práve toto je naplnenie Kristovho zákona. Všetky krivdy, neprávosti, zloby... znášam pre Pána Ježiša, ktorý mi už ukázal cestu. Toto je pravý význam znášania bremien jedni druhých. Jedine láska spôsobí zázrak, jedine láska dokáže zmeniť kamenné srdce na mäsité, jedine láska dáva nový život...
Sila lásky
"Kvapka lásky je viac, než vodopád zlata."
Moody, známy kazateľ, bol zvyknutý na to, že denne dostával veľa pošty. Myslel si, že ho už nič nemôže prekvapiť. Jedného dňa však dostal list, ktorý okrem iného obsahoval aj prosbu: „Pán Moody, mohli by ste, prosím, prísť zajtra o desiatej k nám do väznice? Budú prepúšťať jedného väzňa, ktorý nemá na tomto svete nikoho. Porozmýšľajte, či by ste nemohli pre neho niečo urobiť. No musíme vás upozorniť na to, že už len jeho vzhľad vzbudzuje strach. Dokonca ani spoluväzni nechcú mať s týmto človekom nič spoločné...“
Moody chvíľu zaváhal, no rozhodol sa, že sa toho človeka ujme. Nasledujúce ráno bol pri väznici, keď väzňa prepustili. Moodyho okamžite zaplavil úprimný súcit s týmto mužom. Pristúpil k nemu a spýtal sa ho milým tónom: „Drahý priateľ, ako sa máte?“
Muž na neho zachmúrene pozrel a hrubo odsekol: „Aký priateľ! Ja nemám priateľov a ani vy nie ste môj priateľ!“
„Ale vy ste môj priateľ,“ ubezpečil ho Moody. „Hneď vám to dokážem. Pozrite sa. Práve ste sa naraňajkovali, ale čo budete obedovať? Tu máte niekoľko dolárov na obed a na večeru vás pozývam do môjho domu. Moja manželka vás rada u nás privíta. Tu je moja adresa.“ Muž si zobral peniaze, no nesľúbil, že večer príde. Nastal večer. V Moodyho dome bol prestretý stôl aj pre prepusteného zločinca. Všetko bolo pekne a pohodlne pripravené, ako keď sa očakáva milý hosť. V malej izbe mu pripravili vodu na umytie a uterák, kefu a hrebeň. Zrazu zaznel zvonček. Ten muž skutočne prišiel! Moody šiel k dverám a uviedol zvláštneho hosťa do domu. Najprv ho voviedol do malej izby: „Nemáte domov. Tu máte to najzákladnejšie, čo potrebujete. Upravte sa a príďte k stolu.“
Moody sa pred jedlom tak ako vždy pomodlil, a potom sa pokúšal, ako najlepšie vedel, spríjemniť situáciu, na ktorú nebol muž zvyknutý. Keď dojedli, opýtala sa malá dcérka: „Oci, môžem si ti sadnúť na kolená?“ „Iste,“ odpovedal otec a zobral si ju na kolená. Potom jej niečo pošepkal do ucha. Dievčatko sa začervenalo, zošuchlo sa z otcových kolien a šlo k cudziemu mužovi. Trošku ustráchane mu podalo ruku a odrazu ovinulo svoje ručičky okolo krku cudzieho muža a dalo mu pusu. Zločinec chvíľu sedel zarazený. Pomaly si vložil tvár do dlaní, položil hlavu na stôl a začal srdcervúco plakať.
Láskou, ktorú Moody preukázal tomuto mužovi, a spontánnou dôverou dieťaťa sa zlomil vzdorovitý odpor v srdci tvrdého hriešnika. Zažil oslobodzujúcu moc Pána Ježiša a stal sa, ako Biblia hovorí, novým stvorením.
Pán Ježiš nás k sebe pozýva, keď hovorí: „Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som krotký a pokorný v srdci, a nájdete si odpočinutie duše; lebo moje jarmo je lahodné a moje bremeno ľahké!“ (Mt 11, 29 – 30) Čo to teda znamená pre nás, ak máme znášať bremená jedni druhých? Nebojme sa výsmechu, ponižovania, ohovárania, prenasledovania pre meno Pána Ježiša, lebo práve vtedy sa dokáže šíriť Božie kráľovstvo na tejto zemi. Vtedy, keď sa niečo deje a nie vtedy, keď je všetko v poriadku, sa hlása evanjelium radostnej zvesti: Kristus Pán vstal z mŕtvych, Haleluja!
Modlitba mravca:
Pane je to zbytočné! Cítim sa Tebou opustený, v tejto chvíli som sám. Vnímam sa iba ako mravec. Veď som iba nulou. Zrnká piesku sú pre mňa vrchmi, ale stačí, aby som mal vedľa seba spoločníkov a Teba a pohneme aj vrchmi... Amen.
Necítime sa niekedy ako taký mravec? Opustení, sami. Ale v spoločenstve verných, veriacich a nasledujúcich Krista je sila, ktorá sa dokáže. Dostaneme pomoc aj k tomu, čo bolo pre nás priťažké a nevládali sme to ani zdvihnúť. Zrazu to odnesieme inam, aby nám to nezavadzalo v pohľade na cieľ. To mi pripomína jeden citát: "Som presvedčený, že skôr než niekomu pomôžeme, potrebujeme veľa pokory pri vlastnom prijímaní pomoci." (Incorvaia, Nicola)
Ponúknime pomoc tým, ktorých bremeno je priťažké, problémy neprekonateľné, zmysel života unikajúci. Všetko sa dá zvládnuť pomaly a po troške. Kto čaká, kým sa mu naskytne príležitosť, aby vykonal mnoho dobra odrazu, nikdy žiadne nevykoná. Preto začnime dnes znášať bremená jedni druhých.
Lýdia Naďová
Autorka je námestná farárka v Slavošovciach
Članok je tiež možné si stiahnuť vo formate pdf v archíve časopisu Evanjelický východ čislo 4/2010